1

Téma: Zločin prenájmu!

Zločin prenájmu!

   Kto má odvahu, môže si hneď na začiatku urobiť krátky, ale drsne pravdivý test kvality vlastnej osobnosti. Predstavte si teda, že ste majiteľom viacerých bytov, alebo nehnuteľností na lukratívnom mieste. S akým vnútorným postojom by ste ich prenajímali? Za A: S úmyslom čo najviac zarobiť? Za B: S úmyslom byť za primeranú protihodnotu nápomocný tým, ktorí nehnuteľnosť nevlastnia, alebo nemajú hotovosť na vlastný byt? Ak ste odpovedali A, ste v podstate zlodej! Ak ste odpovedali B, ste čestný človek.

   Prednedávnom mi jedno 11 ročné dievča povedalo, že jeho rodičia stavajú druhý dom, ktorý budú prenajímať. Z jej slov na mňa zavanula ziskuchtivosť. Celkom nedávno som sa tiež dozvedel, aké veľké sumy, idúce do desiatok tisíc slovenských korún, musia platiť nájomcovia rôznych obchodov a obchodíkov v jednom malom slovenskom mestečku.

   Reálna situácia je taká, že ten, kto vlastní byt, alebo inú nehnuteľnosť si z toho, kto si tieto priestory prenajíma, urobí svojho osobného otroka. Tento otrok mu musí odovzdávať veľkú mieru vlastného zisku, ktorý vyprodukuje a majiteľ nehnuteľnosti ho v podstate celkom legálne, ale v skutočnosti nekresťansky okráda.

   Nielen v tomto smere, ale celkovo vládne v spoločnosti princíp, že ak ľudia niečo majú alebo niečo vlastnia, čo iní nemajú a nevlastnia, využívajú spravidla „šikovne“ svoju silu, svoje prednosti a svoju prevahu na to, aby čo najviac získali od ľudí, ktorí sa momentálne voči ním nachádzajú v ekonomicky nevýhodnejšej pozícii a sú na nich určitým spôsobom závislí.

   Kto teda niečo má, chce mať ešte viac a to na úkor toho, kto má menej. Tak sa z bohatých stávajú ešte bohatší a s chudobnejších ešte chudobnejší. Namiesto vzájomnej pomoci jedných druhým vládne naopak všade snaha „šikovne“ využívať slabiny iných vo svoj osobný prospech a profitovať z nich. V skutočnosti ide podlosť a zlodejstvo najhrubšieho zrna.

   A žiaľ, ani tam, kde by človek oprávnene očakával príklad pomáhajúcej lásky k blížnym, a síce v cirkvách, ani tam sa ho nedočká. Ceny prenájmov priestorov patriacich cirkvám sú rovnako úžernícke, ako kdekoľvek inde. Rovnako rýchlo sa v nich striedajú rôzni majitelia obchodov a obchodíkov, ako je to možné na vlastné oči pozorovať v onom, na začiatku spomínanom, malom slovenskom mestečku.

   V tejto súvislosti sa mi akosi samovoľne vybavuje scéna z filmu o Jánovi Husovi, ktorý odchádzal obhajovať svoje, vysokým stavom nepohodlné učenie do Kostnice. Cestou sa zastavil na fare u farára, lojálneho s jeho náukou. Ten  mu dal jesť a poskytol nocľah. Postupne sa však na faru začali zhromažďovať i zrobení sedliaci z tamojšej dediny, ktorí neuposlúchli výstrahu svojej vysokej cirkevnej vrchnosti, upozorňujúcej ich na to, aby sa tomuto človeku vyhli, pretože je to diabol.

   Ján Hus sa s nimi pustil do reči a spýtal sa ich, pod akou vrchnosťou slúžia? Či pod svetskou, alebo pod cirkevnou? „Pod cirkevnou“ – odpovedali oni. A Hus na to s istou dávkou irónie: „No tak to je vám potom naozaj sveta žiť. Veď cirkevná vrchnosť sa bezpochyby ako prvá sama riadi zákonom lásky k blížnemu, takže keď majú plné sýpky oni, máte ich aj vy a keď sú oni sýti a zaopatrení, ste sýti a zaopatrení i vy.“

   Zrobení sedliačikovia sa po týchto slovách zomkli okolo neho a spustili príval ponôs a sťažností na to, ako úboho a biedne sú nútení živoriť pod cirkevnou vrchnosťou.

   Koľko sa na tom zmenilo po niekoľkých stáročiach? Nie až tak veľa, pretože cirkvi zdierajú iných úplne rovnako, ako všetci ostatní naokolo.

   V ústrety všetkým chamtivcom a zlodejom, nech už z radov ateistov a materialistov, alebo z radov cirkví však znie požiadavka: Nepokradneš! Táto požiadavka nám bola daná nikým nie menším, ako samotným Stvoriteľom a to v zmysle úcty a spolunáležitosti s našimi blížnymi.

   Túto požiadavku nemožno obísť pokryteckými a vypočítavými ľudskými zákonmi, ktoré sú úmyselne stavané tak, aby takzvaným „šikovným ľuďom“ dovoľovali beztrestne a pod pláštikom legálnosti okrádať iných. Hoci z hľadiska pokrivených ľudských názorov sa takéto niečo považuje za úplne normálne, legálne a zodpovedajúce zákonitostiam takzvaného voľného trhu, v skutočnosti to nie je nič iného, ako zlodejstvo, priečiace sa pravému významu prikázania – Nepokradneš.

   Je vrcholne naivné domnievať sa, že Vôľu Božiu možno oklamať podobnými rozumovými vytáčkami. Zhora, zo Svetla je totiž vždy vnímaná podstata veci a nie ľudské rozumové snahy túto podstatu obísť, oklamať, alebo prekrútiť v pravý opak.

   A keby napokon všetci tí, ktorí sa rôznymi spôsobmi previňujú voči prikázaniu Nepokradneš vedeli, aké mimoriadne nepriaznivé, ba až tragické osobné dôsledky im z toho vyplynú, veľmi rýchlo by od podobného konania upustili, pretože nijaké bohatstvo sveta by im za to nestálo.

   Svojich blížnych však pokojne a v ilúzii zdanlivej beztrestnosti okrádajú naďalej preto, lebo vo svojej hmotnej obmedzenosti netušia absolútne nič o veľkej Spravodlivosti Božej, ktorej nemôže nikto a nikdy uniknúť. Božie mlyny melú totiž pomaly, ale isto! So železnou Spravodlivosťou predsa len nakoniec rozdrvia a na prach rozomelú všetku tú zlodejskú háveď, ktorá svojou bezodnou a nenásytnou chamtivosťou doteraz zamorovala celé stvorenie. Dávajme si veľký pozor, aby sme sa nakoniec aj my samotní neocitli medzi nimi.

M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

2

Re: Zločin prenájmu!

Smutná nevedomosť o zmysle života


   Všetky generácie obyvateľov tejto zeme, nasledujúce jedna za druhou sa javia ako jedna veľká štafeta nevedomosti. Nevedomosti o tom najdôležitejšom, čo v živote človeka vôbec jestvuje. Nevedomosti o skutočnom zmysle a účele vlastného bytia.

   A táto zarážajúca nevedomosť sa odráža vo všetkom, čo ľudia robia, ako žijú, ako uvažujú a ako hovoria. Týmto všetkým dávajú najavo fatálnu nevedomosť o účele vlastného jestvovania. Ľudia nevedia, aký má ich bytie zmysel a táto nevedomosť sa šíri z generácie na generáciu ako prekliatie už po celé stáročia. A dokonca ani doba vedecko technického pokroku na tom celkom nič nezmenila.

   Mnohokrát je až dojemné pozorovať mladých rodičov, ako sa svojim deťom snažia dať len všetko to najlepšie. Ako sa ich snažia finančne dobre zabezpečiť, ako sa im snažia poskytnúť čo najlepšie vzdelanie, ako sa snažia rôznymi záujmovými činnosťami zmysluplne vyplniť ich voľný čas. Je dojemné sledovať, aké veľké nádeje vkladajú do svojich detí, ako veľmi chcú, aby dosiahli oveľa viac, ako oni.

   A za všetkým tým cítiť určité nevedomé prianie, aby sa aspoň ich deťom podarilo uskutočniť to jediné a veľké, čo sa nepodarilo dosiahnuť a uskutočniť im samotným.

   Nie, nejde tu o veci hmotné , ku ktorým to všetko nakoniec skĺzne a pri ktorých to napokon všetko skončí. V tomto podvedomom, samým sebou nepriznanom prianí mnohého rodiča je skrytá túžba, aby sa aspoň ich deťom podarilo nájsť, pochopiť a naplniť skutočný zmysel ľudského bytia.

   Je to však niečo iba slabo tušené a ťažko pomenovateľné, čo nakoniec skĺzne len do toho vonkajšieho, fyzického a viditeľného. Do riešenia otázok hmotného zabezpečenia svojich detí, ich dobrého vzdelania, vhodnej práce a vhodného životného partnera. A vo víre života, naplneného uspokojovaním obrovského množstva hmotných potrieb zrazu nečakane nadíde čas, keď už ich deti majú svoje vlastné deti.

   A oná začarovaná reťaz fatálnej nevedomosti o poznaní a naplňovaní zmyslu ľudského bytia pokračuje ďalej bez toho, že by sa našiel niekto, kto by ju dokázal preťať.

   Aký je teda zmysel ľudského bytia? V čom spočíva?

   Jeho pochopenie sa skrýva v poznaní, že človek je bytosťou duchovnou. Z ríše ducha vstúpil do hmotnosti, aby sa napokon do ríše ducha vrátil nazad. Do hmotnosti vstúpil nevedomý a neznalý a naspäť sa má vrátiť plne vedomý a znalý. Návrat späť je úlohou každého človeka a skutočným zmyslom jeho bytia. Je ním opätovný návrat do ríše ducha, podmienený jeho primeranou zrelosťou a ľudskou veľkosťou.

   Hmotnosť, v ktorej sa človek nachádza je teda akousi školou, ktorá slúži na to, aby v rôznych životných situáciach zbieral skúsenosti prostredníctvom vlastného prežívania a tak postupne duchovne dozrieval. Dozrieval v osobnosť vysokého ľudského, morálneho a mravného rozmeru, ktorá spĺňa kritéria vstupu do ríše ducha. Tam totiž môžu vstúpiť a vrátiť sa nazad iba tí, ktorí spĺňajú tie najvyššie kritériá. Kritériá čistoty a ušľachtilosti, kritéria spravodlivosti, ľudskosti, čestnosti a dobroty srdca. Jedine pred takýmito ľuďmi sa otvorí brána, umožňujúca im vstup do večnej nádhery ríše ducha. Jej krása sa nedá porovnať s ničím, čo sa nachádza tu na zemi.

   Pred človekom, ktorý však vyššie spomínané kritériá vo svojom živote nenaplňuje zostáva brána ríše ducha zatvorená a to až dovtedy, kým aj on duchovne nedozreje. To znamená, že až dovtedy bude musieť žiť v hmotnom svete, aby sa v ňom učil, prežíval poznával a dozrieval. Aby v ňom nadobudol požadovanú ľudskú veľkosť.

   Čas k tomu je však vymedzený! Vymedzený trvaním hmotného sveta, pretože všetko hmotné raz vzniklo a preto raz musí aj zaniknúť. Raz teda celkom určite zanikne aj naša slnečná sústava i celý náš okolitý vesmír, ale i oblasť jemnejšej hmotnosti, kam odchádzajú duše ľudí po fyzickej smrti. Škola života totiž pokračuje aj v tejto jemnejšej rovine bytia. Aj tu pokračuje príprava človeka na jeho vstup do ríše ducha. Aj tu pokračuje jeho ďalšie dozrievanie tak, aby sa stal schopným splniť požadované kritériá pre vstup do duchovnej ríše.

   Úlohou každého človeka je zodpovedne na sebe pracovať a stihnúť správnym spôsobom dozrieť dovtedy, kým trvá hmotný svet. Ak by to totiž z nejakých dôvodov nestihol, ak by sa nedokázal včas odpútať od hmotnosti a vstúpiť do bezpečia ríše ducha, museli by ho rozomlieť mlyny rozkladu hmotného sveta, v ktorom by zostal uväznený.

   Zmyslom života každého človeka na tejto zemi je stať sa natoľko zrelým, aby raz mohol vstúpiť do večnej ríše ducha! Všetko ostatné je len prostriedkom k tomuto účelu! Celý náš život na zemi je len prostriedkom k tomuto účelu. Na to nikdy nezabúdajme!

   Človek môže usilovať o svoje finančné zabezpečenie, o svoje vzdelanie, môže sa realizovať vo svojej práci a môže mať mnoho záujmov. Môže mať rodinu i deti a mnoho ďalších vecí, avšak vždy by si mal byť vedomý toho, že na nijakú z týchto vecí sa nesmie pripútať tak, aby sa stala zmyslom jeho života. Aby ho úplne pohltila!

   Vždy a za každej situácie si musí byť vedomý skutočného zmyslu svojho bytia, ktorým je duchovné dozrievanie. Ktorým je nadobúdanie spôsobilosti dosiahnuť kvalitou svojho života kritérií, oprávňujúcich ho k vstupu do ríše ducha.

   Ak máme hovoriť o kritériách, ktoré musí človek splniť, ak máme hovoriť o tom, aký musí byť a ako má jednať, aby mu to mohlo byť umožnené, všetko, čo v tomto smere potrebujeme vedieť nám veľmi jednoducho a jasne pomenoval už Mojžiš vo svojom desatore a po ňom Kristus vo svojom učení. Ak sa budeme vytrvalo snažiť takýmto spôsobom myslieť, cítiť, hovoriť a jednať, potom budeme kráčať svojim životom správne. Potom budeme napĺňať jeho skutočný zmysel. Potom budeme duchovne dozrievať tak, až sa napokon staneme zrelou ľudskou osobnosťou, ktorá môže vstúpiť do ríše ducha, pretože splnila všetky k tomu požadované kritériá.

   Toto je zmyslom ľudského bytia! Toto má dosiahnuť každý človek a o toto má usilovať. Týmto snažením naplní nie len zmysel vlastného bytia, ale zároveň tým dá i iný, omnoho vyšší a ušľachtilejší rozmer všetkému okolo seba. Svojim vzťahom k ľuďom, k rodine, k spoločnosti, k zamestnaniu, k prírode, ale i k peniazom a k majetkom.

   Toto je oná nevedomá túžba, ktorú nesú v sebe všetky generácie. Podvedome tušená túžba po uskutočnení pravého človečenstva, pred ktorým sa otvára brána raja!

  V tomto spočíva oná skrytá, nevedomá a nenaplnená túžba mnohých rodičov, ktorí v neurčitom tušení dúfajú, že práve ich deti budú tými, ktorým sa to podarí. Že práve ich deťom sa podarí zlomiť generačnú kliatbu nedôstojnej nevedomosti o zmysle a naplnení vlastného bytia.

http://kusvetlu.blog.cz/  v spolupráci s M.Š.

3

Re: Zločin prenájmu!

Odhalenie tajomstva prvotného hriechu


   Je nesprávne, ba až smiešnym spôsobom naivné chcieť vykladať Bibliu doslovným spôsobom. Mnohé z jej textov sú totiž určitým  kódom, určitou šifrou, ktorú má človek správne dešifrovať. Sú metaforou, za ktorou sa ukrýva skutočný duchovný význam.

   A práve tento duchovný význam má byť rozpoznaný, odhalený a rozlúštený. To však predpokladá vynaloženie určitej námahy, určitého úsilia, alebo minimálne aspoň určitej dobrej vôle. Kto sa teda aspoň minimálne nesnaží a neusiluje, tomu zostane skutočný význam mnohých biblických textov navždy skrytý.

   Po týchto nevyhnutných úvodných slovách  pristúpme k téme prvotného hriechu. A začnime stvorením sveta, ktoré sa podľa Biblie udialo za sedem dní. Každý jednotlivý z týchto siedmych dní však v skutočnosti predstavuje nesmierne veľké časové obdobie, v ktorom prebiehal postupný vývoj od tých najjednoduchších foriem života až po zrodenie človeka na zemi.

   Počas siedmych veľkých časových cyklov, v Biblii nazývaných dňami, vznikal teda postupným, riadeným evolučným vývojom vedomý život a všetko, čo Stvoriteľ takýmto spôsobom učinil bolo, ako sa v Biblii píše, dobré.

   Človek, ku ktorému ako k poslednému článku vývoja všetko cielene smerovalo žil v prvopočiatkoch stvorenia ako v raji. Žil vo stvorení ako v raji, ktorý mal obhospodarovať, zušľachťovať a zveľaďovať.

   Ďalej sa v Biblii hovorí, že Stvoriteľ dovolil ľuďom jesť zo všetkých stromov raja, iba zo stromu poznania dobra a zla im jesť zakázal.

   Strom poznania dobra zla! Tu sa dostávame ku kľúčovému momentu problematiky prvotného hriechu.

   Všetko, čo prežívali ľudia dovtedy bolo iba dobré. Ľudia boli prostí, čistí, prirodzení a jednoduchí, poznajúci iba dobro. Poznajúci len veci dobré, pretože oni sami boli dobrí.

   Bolo tomu tak preto, lebo sa vo všetkom svojom konaní riadili iba vlastným citom. Svojim najvnútornejším cítením, ktoré bolo pre nich určujúcim a prostredníctvom ktorého kráčali iba cestami dobra.

   Ak by ľudia nejedli zo zakázaného stromu poznania dobra a zla, mohli by takýmto harmonickým spôsobom žiť až doposiaľ. Boli by stále žili ako v raji, pretože by zostali verní svojmu cíteniu, ktoré im vždy ukazovalo iba cesty dobra.

   Ale žiaľ, človek neodolal a vo svojej dychtivosti po poznaní siahol po zakázanom jablku.

   Čo je však nástrojom poznania a poznávania? Je ním ľudský rozum! Jedením plodov zo stromu poznania človek postavil do popredia svoj rozum! Rozum sa stal jeho vodcom!

   Rozum ho však viedol cestami zla, pretože človek ho postavil vyššie, než stál pred tým jeho cit. A týmto spôsobom sám seba vyhnal z brán raja.

   Podstata prvotného hriechu, skrytá v Biblickom príbehu o jedení zakázaného ovocia zo stromu poznania dobra a zla teda spočíva v tomto:

   Človek mohol a môže žiť ako v raji a to vtedy, ak sa bude riadiť svojim cítením. Ak pôjde cestami, ktoré mu ukazuje jeho cítenie.

   Naše cítenie je totiž hlasom našej najvnútornejšej podstaty, ktorá je dobrá a ktorá preto že je dobrá, nám nemôže ukazovať iné cesty, ako cesty dobra.

   Znovu vybudovať raj na zemi je ľuďom možné len vtedy, ak zostanú verní svojmu cíteniu a budú vo svojom živote sledovať len tie cesty, ktoré im práve ono ukazuje.

   Okrem cítenia bol však človek obdarovaný i rozumom, prejavujúcim sa myslením. Cítenie a myslenie tvoria dve základné zložky ľudskej osobnosti, pričom cítenie má stáť na prvom a vedúcom mieste. Úloha rozumu spočíva v tom, aby hľadal spôsoby, ako realizovať podnety citu v hmotnom svete. Takto to je správne a takto to bolo určené Stvoriteľom. A preto jedine takýmto spôsobom môžu ľudia vybudovať raj na zemi a trvalo v ňom prebývať.

   K hriechu a nešťastiu však došlo tým, že človek vo svojej dychtivosti po poznaní tieto veci zamenil. Že rozum, ako nástroj hmotného poznania postavil na prvé miesto. To znamená, že vedúce a určujúce postavenie svojho cítenia zamenil za vedúce a určujúce postavenie svojho rozumu. A práve v nadradení rozumu nad cit spočíva kliatba prvotného hriechu! Rozum totiž nikdy nemal byť v človeku vedúcim! Rozum mal byť vždy len služobníkom citu.

   Prvotným hriechom, ktorý sa postupne vyvinul v hriech dedičný a v kliatbu celého ľudského pokolenia je skutočnosť, že sluha zaujal miesto vládcu. Že ľuďom rozkazuje sluha, ktorý nikdy nemal vládnuť a ktorý nemá schopnosť vládnuť. A rozum, ktorý je týmto sluhom, vedie ľudí po zlých a nesprávnych cestách. Vedie ich do nešťastia.

   Prekliatie prvotného hriechu spojené s nepriazňou Stvoriteľa môže človek napraviť len vtedy, ak si tieto skutočnosti uvedomí a opätovne postaví svoje cítenie na prvé miesto tak, ako to určil Stvoriteľ.

   Povinnosťou človeka a Vôľou Stvoriteľa je, aby aby ľudia kráčali svojim životom cestami, ktoré im ukazuje ich cítenie. Ich rozum má byť len poslušným služobníkom, vykonávateľom a realizátorom ich citových hnutí. To je cesta k šťastiu a raju na zemi. Jediná možná cesta k šťastiu a raju na zemi! Blažený ten, kto na ňu vykročí.

   Nešťastie a tragédia tohto sveta spočíva v tom, že je podriadený nadvláde rozumu. Ku tisícorakým tragickým udalostiam, ku ktorým došlo počas dlhých dejín našej civilizácie by vôbec nemuselo dôjsť a ani by dôjsť nemohlo, keby to citové v ľuďoch bolo prevažujúcim. Len chladným rozumom postaveným nad cit je možné odôvodniť to nespočetné množstvo hrôz a neľudskosti, ktoré zažila táto zem.

   Prekliatie prvotného hriechu, ktoré prerástlo v hriech dedičný však stále trvá! Miliardy ľudí tejto zeme trpia a sú nešťastnými práve z tohto dôvodu. Ľudstvo, klaňajúce sa modle rozumu speje do záhuby. Speje k sebazničeniu, pretože rozum, postavený nad cit je nešťastím. Je zlom, ktoré plodí zlo! Zlom, stojacim v protiklade voči Vôli Stvoriteľa, ktorý svojou všemúdrosťou raz a navždy určil, že v človeku má vládnuť iba cit. Že plnohodnotný človek je iba človekom citu, ktorého rozum musí stáť až na druhom mieste a byť citu podriadený.

   Vymaňme sa teda konečne z kliatby prvotného hriechu a staňme sa takými, akými nás vždy chcel mať náš Stvoriteľ. Staňme sa ľuďmi citu! Citu, ktorý nás povedie k šťastiu a k rajským záhradám.

   Osloboďme sa od nadvlády rozumu, ktorá nás vyhostila z brán raja. Zbavme sa konečne prekliatia prvotného hriechu, ktorý nám nikdy nedovolí stať sa skutočne šťastnými. Inak budeme vyhnancami a otrokmi vlastného rozumu donekonečna. A kvôli tejto kliatbe  rozumového zotročenia nakoniec i biedne zahynieme.

http://kusvetlu.blog.cz/  v spolupráci s M.Š.